Začneme mnou. Blázon číslo jedna - Flippo, ktorý sa rozhodol poňať túto súťaž skôr z pohľadu supportera, keďže skrz jeho zavretý bazén vôbec nič netrénoval. A aj keby bol otvorený, tak si myslím, že by to bolo to isté, lebo je veľký lajdák.
Blázon číslo dva – Erik O’boy Biker, ktorého príprava spočíva v jazdení na biku od rána do večera a vodu vidí akurát, keď sa ide sprchovať, tiež neveštila žiadne extra výkony. Takže muž supportu číslo dva.
Blázon číslo tri – Brčko Organizačná hlavička našeho zájazdu a Rily Gút Drajver, ktorý v poslednej dobe trávi viac času v práci, ako na tréningu si išiel trénovať hlavičku na pretekovú náladičku.
Blázon číslo štyri – Karčiboy, jeho nesmierne ušomraná povaha a jablko vo vrecku. Jediný mužský člen výpravy, ktorý aspoň niečo obetoval tréningu, aby podal slušný výkon.
Blázon číslo päť – Ondro Bacil Džavorka, ktorý už má skúsenosti s nejakým pretekaním a ktorý si tiež prišiel vyskúšať, aké je to pretekať bez tréningu.
Blázon číslo šesť – Delfínik a tu sa mi trošku vymyká slovo blázon... keďže Delfínik sa začala pripravovať na MS v Dánsku, takže ako jediná z nás začala na sebe makať.
A blázon číslo sedem – Support Najsupportovejší, naša zlatá Ivka, ktorá nám robila dámu pre všetko 
(odtiaľ potiaľ).
Okey, takže keď máme celú posádku, ktorá sa stretla v piatok o dvanástej na obed (vlastne o jednej, lebo vždy máme meškanie) pred Pasienkami a vyrazila smer Brno – Praha. Čo sa týka cesty, ubehla ako nič a my sme sa okolo sedemnástej objavili na mieste diania. Prišli sme na bazén a jediný, koho sme tam našli, bol Marťas (Martin Petrisko z klubu Apneaman CZ, ktorý bude v reporte ešte ďalej spomenutý). Privítal nás vysmiaty a v dobrej nálade.
Keďže registrácia pretekárov začínala o osemnástej, mali sme čas ísť sa ubytovať na kolej, ktorá bola na naše prekvapenie až príliš tip-top. Po ubytovaní a krátkom oddychu sme sa vracali späť na bazén, kde sme sa zaregistrovali a tu prišlo druhé prekvapenie. Pri registrácii sme dostali dve 3čká, šiltovku, nálepky, minerálnu vodu a už si ani nepamätám, čo všetko... Tak sme pomaly odtiaľ odchádzali dolu k bazénu celkom rozčarovaní. Po registrácii všetkých pretekárov sme sa už nevedeli dočkať štartovnej listiny, kedy už konečne vhupneme do vody a budeme to mať za sebou. V ten večer sa konala disciplína DNF (dynamika bez plutiev).
Keďže Karčiboy si nahlásil najmenej, štartoval ako prvý. Nechcel by som byť na jeho mieste. Ale keďže sa tak rozhodol, mali sme ostatní možnosť ho supportnúť, keď sa vynorí. Nervozita si zobrala asi svoje a Karči sa nám nečakane vynoril na 82 metroch a ešte k tomu nám aj ukázal, že jeho tanečné umenie je hodné účastníkov Let’s dance. Keby tam bol Ďurovčík, mal by to za desať. Karči po všetkých výkrikoch od nášho teamu „Dýchaj, dýchaj! Dýchaj!“ to slušne rozdýchal a dostal bielu kartu, za čo mu patrí gratulácia.
Druhý z nášho teamu, ktorý štartoval bol Erik. Jeho výkon ani neviem, či som videl. Pravdepodobne som sa už pripravoval na svoj štart. Ale vynoril sa na 75 metroch absolútne bez problémov. Určite to prvé, čo si pomyslel, keď sa vynoril: „A môžem ísť znova na bike.“
Čas pomaly bežal a zrazu som vchádzal do vody, keď v reproduktoroch zaznelo, že mám dve minúty do official top. Asi najväčšia sranda na tom bola, že som plával s Marťasovým obojkom, ktorý váži 5,1 kg a ktorý som nemal ani poriadne otestovaný. Asi 45 sekúnd pred official top som cítil, ako mi tŕpnu nohy a ruky. Vravím si „Buď moje telo je tak dobré, že zaznamenalo, čo sa tu ide diať a spustil sa mi diving reflex s vazokonstrikciou, alebo som podvedome začal hyperventilovať a hladina môjho O2 sa zvýšila oproti hladine CO2, až sa to prejavilo malou encéáčkou.“ Moje dýchacie cesty sa zanorili pekne na desiatu sekundu. Keď som bol pod vodou, všetko sa ukľudnilo. Je to zvláštne, ale konkrétne si tento ponor veľmi nepamätám. Viem, že keď som bol na 75 metroch, tak som si povedal „Bikera mám a idem ďalej.“ Moja hlava sa vynorila na 86 metroch a čistejší ako Amy Winehouse po protidrogovom liečení som urobil bezproblémový surface protocol a dostal bielu kartu. Týmto som si spravil aj nový osobák.
Ak sa nemýlim, tak ďalší od nás štartoval Brčo, ktorý mal nahlásených 50 metrov. Nevedeli sme, čo od neho čakať, keďže Brčko rád na pretekoch hľadá problémy, alebo problémy jeho. Zvyčajne to končí zatečenými okuliarmi, spadnutým štipcom, ... Brčko sa po druhej otočke vynoril na 55 metroch a dostal bielu. Škoda, že to nepotiahol, má minimálne na dvojnásobok toho, čo spravil.
Ďalší člen Ondro, ktorý ledva stihol registráciu a ktorý si to prišiel odplávať v trenkách s nahlásenými 50 metrami odplával 69 metrov a dostal žltú za preťatie hladiny.
No a prišla na rad naša spása Delfínik, ktorá mala nahlásených 76 a s jej neskutočne krásnou a elegantnou technikou zaplávala 87 metrov bez najmenších problémov, čo si myslím, že bolo z jej strany predčasne ukončené. Mohla bodovať na vyššej priečke. S týmto výkonom jej to postačovalo na tretie miesto.
Už len treba dodať, že za Slovensko štartoval ešte Jakub Rišian, synovec Miška Rišiana, ktorý na to, že nedávno začal s freedivingom a viac-menej skúša, ako mu chutí, zaplával pekných 100 metrov (klobúk dolu).
S končiacim pretekom tohto večera už išli iba tie elitné čísielka. Rišian, ktorý si nahlásil 140 metrov a zaplával 141, Mrozowski s nahlásenými 95 metrami a zvládnutými 149 skončil na druhom mieste. Na víťaznom mieste skončil Martin Petrisko (Marťas) so 166 metrami, a tiež s novým národným rekordom.
Jediné, čo si pamätám, že už bolo dosť neskoro a všetci sme sa tešili rovno do postele. Prišli sme na kolej, každý zaliezol do svojej izby, samozrejme po párikoch, takže Delfínik býval s Ivkou, Karči s Brčom a ja ako obvykle s Eričkom O’boykom. Ako sme sa na druhý deň ráno dozvedeli, tak sa všetkým podarilo zaspať priam rýchlosťou svetla, okrem nás dvoch s O’boyom. Pekne dlho sa naša konverzácia niesla v duchu: „Spíš?“ „E e, nedá sa mi.“ „A čo robíš?“ „Rozmýšľam, ako budem zajtra plávať s plutvou. A ty?“ „Ja tiež robím to isté.“ No a takto to vyzeralo minimálne hodinu.
Ráno ďalšieho dňa nastalo skorej, ako sme vôbec chceli. Zobudili sme sa s pocitom, že nás za krátku chvíľu čaká asi najobľúbenejšia disciplína každého freedivera s názvom statická apnea. Keďže ma môj kamarát Karčiboy poprosil o support v úlohe buddyho a mal nahlásenú jednu minútu, tak to znamenalo, že štartoval aj medzi prvými a ja som sa musel obliekať do neoprénu, aby som s ním mohol vliezť do vody. Onedlho znelo odpočítavanie, Karči sa nadýchol do svojho veľkého hrudníka, urobil pár cucpackov a zanoril svoj nevinný face do bazénovej šťavy. Čas ubiehal a Karči začínal pomaly tvrdnúť. Tak som mu hovoril, aby to uvoľnil, ale asi ho môj hlas skôr privádzal do stavu tvrdnutia, ako do stavu uvoľnenia. Jednoducho sa Karči vynoril na 4 minútach 17 sekundách, pekne rozdýchal, urobil surface protocol a ešte pred tým, ako stihol dostať bielu kartu, tak mi stihol vynadať, že prečo mu do toho toľko kecám. Týmto sa mu chcem verejne ospravedlniť, lebo viem, že tú statiku mal celkom pekne natrénovanú a určite, keby tam neboli moje slová, tak by sa dostal cez 5 minút a 15 sekúnd. Karči, týmto ti sľubujem, že už ti buddyho na pretekoch v živote robiť nebudem .
Chcel som tu rozobrať aj ostatných, ale keďže som sa už pripravoval na svoju vlastnú statiku, tak si moc nepamätám, ako to prebiehalo u nich. Mne bol robiť buddyho Erik, ktorému chcem poďakovať, lebo sa o mňa staral (ako o najlepší bicykel). Asi 45 sekúnd pred official top, keď už som ležal v pretekovej zóne opretý hlavou o kraj bazéna, už si ani nepamätám čo, ale Erik mi povedal niečo smiešne a tak som spustil celkom slušný smiech. Na čo som počul spoza hlavy hlas pani Judge: „Kluci, berte to trochu vážně.“ 30 sekúnd pred official top som sa snažil už sústrediť na nedýchanie. Zanoril som sa slušne napackovaný niekde pár sekúnd po official top. Keď som tak ležal na hladine čo najviac uvoľnený a čakal na prvú kontrakciu, veru ani v duchu by ma nenapadlo, že mi príde tak skoro (asi kašlem na prípravné statiky). Prvá mi prišla niečo okolo 2 minút a vedel som, že fight začína. Niekde na tretej minúte mi skrsol v hlave skvelý nápad, že by som mohol ísť von. Moje druhé flippovské ja sa začalo pýtať: „Prečo? Veď sú to len kontrakcie.“ Tak ma pekne mlátili do bruška a spolu s tým aj rástol čas. Keď už to bolo pre mňa neúnosné a na nevydržanie, tak som sa vynoril na čase 5:01, rozdýchal to, urobil surface protocol a dostal peknú bielu kartičku. Aj keď celé to vynorenie bolo opäť čisté, tak som pri rozdýchavaní cítil, že hypoxia už odomykala dvere. Stihol som to asi v tom najlepšom.
Jediný výkon, ktorý som ešte stihol vidieť bol Ondrov a ten to ukončil na 4:59 tiež čistučký, aj keď aj on sa mi priznal, že už mal celkom slušne navarené. Týmto mu chcem pogratulovať, lebo ak sa nemýlim, tak je to jeho PB. Keďže výsledky sú na stránke, nejdem sa tu podrobne rozpisovať, akurát Brčko dal svoje zvyčajné 4:33, Delfínik ho sekla o jednu sekundu a Erik sa schovával niekde tesne za štvrtou minútou.
Disciplínu opäť vyhral Martin Petrisko (Apneaman CZ) s dosiahnutým časom 6:38.
Mali sme pred sebou asi dvojhodinovú prestávku, kým nezačne posledná disciplína DYN (dynamika s plutvou). Rozhodli sme sa, že každý využije čas po svojom. Okrem O’boya mňa ostali všetci relaxovať na bazéne. My sme sa vybrali rovno do potravín zjesť niečo ľahké. Samozrejme „ľahké“ bolo pečivo so slaninou a syrom a nejaký croissant. Odtiaľ sme si išli ľahnúť na hodinu na kolej aby sme si aspoň trošku oddýchli. Keď začal pípať budík, aby sme sa vrátili späť na bazén, že o 15 minút začína disciplína, vtedy som zistil, že môj žalúdok ešte ani zďaleka nestrávil moje ľahké jedlo a počas cesty na bazén mi to dával patrične najavo.
Zase medzi prvými štartoval môj obľúbený Karči, ktorý dosiahol 101 metrov bez problémov s čistým surface protocolom. Ďalší z našej crazy group štartoval O’boy a na druhej strane bazéna som sa nachádzal ja. Ani vo sne by ma nenapadlo, že pôjdeme spolu. Asi preto sme nemohli spať. Neviem, ako bol na tom O’boy, ale ja som grgal ešte aj popri packovaní. Zanorili sme sa myslím, že v rovnakú dobu, no plávanie už bolo dosť odlišné. Kým som ja mal za sebou 47 metrov, tak O’boy sa vynáral na 100 metroch. Ja som druhú 50tku trochu zrýchlil a u mňa prišiel break-point na otočke na stovke, kde som sa asi tri sekundy rozhodoval, či to otočím, alebo či sa vynorím. Zase sa ozval hlas Flippa 2, ktorý mi povedal: „Ešte do toho kopni!“. Tak som sa vynoril na 104 metroch a pomedzi dýchanie a surface protocol som hádzal ksichty na uja Judge, lebo som mal z plutvy kŕče v nohách. Namiesto bielej kartičky som sa dočkal žltej, údajne kvôli tomu, že som preťal hladinu mimo povolenú zónu a to som plával zase s Marťasovým obojkom.
Pamätám si Ondra, ktorý sa vynoril na 75 metroch a dostal žltú asi tiež za pretatie. Mal som možnosť sledovať Delfínika, ktorá sa s jej peknou technikou s kľudom a pohodou dokopala na 129 metrov. Škoda, po jej vynorení bolo jasné, že to mohla potiahnuť ďalej. Dúfajme, že sa tak stane na tohtoročných MS v Dánsku. Držím palce! Od nás štartoval ešte Brčko, ktorý tak rád so mnou bojuje a ktorý mi to vždy v dyname pekne ukáže. Vynoril sa na 125 metroch a taktiež čistý si z tohto výkonu odniesol žltú kartu za pulling (pritiahnutie sa o hranu bazéna rukou skôr, ako sú vynorené dýchacie cesty). Pekný výkon, ale čoskoro mu to hádam vrátim.
Na záver sa už iba čakalo na skvelé výkony Rišiana a Petriska. Rišian na to, že bol chorý sa dostal na krásnych 179 metrov. Vynoril sa ako veľryba Willy, urobil pekný surface protocol a čakal na bielu kartu. Tu sa vyskytla malá chybička radosti, kedy sa Zajko rozhodol mu podať ruku, na gratuláciu a Miško ju opätoval. Takže pretekára sa dotkol iný človek pred tým, ako dostal hodnotenie, čo znamenalo diskvalifikáciu a z veľkej radosti ostal na chvíľu veľký smútok. Stávajú sa aj horšie veci. Tu som chcel ešte vyzdvihnúť športové gesto Poliaka Mrozowskiho, ktorý obsadil tretiu priečku, ale keďže nesúhlasil s pravidlami, ktoré diskvalifikovali Rišiana, tak mu odovzdal jeho medailu. Toto bol doják na slzy, že sa nájdu ešte aj takíto ľudia...
A neuveriteľné, túto disciplínu neočakávane vyhral Martin Petrisko, ktorý zaplával 207 metrov a tým dosiahol nový národný rekord. Martin sa stal aj celkovým víťazom tejto súťaže, na druhom mieste skončil Poliak Michal Mrozowski a na treťom Petr Augusta.
V ženskej kategórii zaslúžene vyhrala Jana Škrobová, druhá skončila Alena Zabloudilová a tretiu priečku tak ako celkovo, tak aj v jednotlivých disciplínach obsadil náš Delfínik Andrejka Zetochová. Ešte raz všetkým patrí veľká gratulácia.
Večer sme mali spoločné posedenie v jednej rybárskej bašte, kde sme niečo zjedli, dali pár pív a poniektorí, ako ja, unavení išli skoro spať. Na druhý deň ráno sme navštívili miestne shopping centrum, kde sme si dali freediverské raňajky v McDonalde a šup ho domov.
Týmto sa skončil zájazd MČR 2009 zo strany SFT teamu.
Už by som len chcel poďakovať svojim rodičom, svojej priateľke, svojim kamarátom a známym, kolegom a spolužiakom, Marťasovi za požičanie obojka, Ivke za skvelú masáž, opäť Zajkovi a jeho teamu za parádny pretek, všetkým zúčastneným z SFT, že som si to s nimi mohol rozdať, Brčkovi za bezpečný drive, Karčimu za jeho Jablkopoznámky, Majstrovi, ktorý nás nakoniec pre svoje záležitosti nebol podporiť, ale určite ani nespal, aby mohol na nás myslieť a hlavne chcem poďakovať Momovi, ktorý mi určite drží palce podľa mňa ešte aj teraz. Ďakujem MOMO.
S láskou Váš Flippo