Ako zaobchádzať s freediverom, postihnutým stratou vedomia (blackout, v dôsledku hypoxie)

Závery:

1. Blackout (BO) pri freedivingu nie je tak hlboký/silný, ako sa spomína v klinických štúdiách alebo aký je pozorovaný pri utopení. Organizmus nie je úplne vypnutý a vníma podnety z okolia.

2. Laryngospazmus (LS) je obranný mechanizmus, ktorý ma zabrániť vode vo vniknutí do pľúc a následnému utopeniu. U freediverov bol pozorovaný dlhšie trvajúci LS, než popisujú klinické štúdie.

3. Najväčší problém pri BO v hĺbke (hlbokom BO) nie je riziko vniknutia vody do pľúc, ale obnovenie dýchania u freedivera na hladine.

4. Najlepší spôsob ako uvoľniť laryngospazmus je počas prvých 20 sekúnd vykonávať BTT (blow - touch - talk), teda fúkať do tvare postihnutého, jemne, priateľsky a ubezpečujúco na neho hovoriť a rovnako tak sa ho dotýkať. Až po takýchto neúspešných 20 sekundách jemne fúknuť do pľúc (najlepšie cez nos).

5. Máloktorý BO sa podarí rozchodiť do 10 - 15 sekúnd, môžme teda využiť tento čas na premiestnenie postihnutého na bezpečnejsie stanovište, kde sa mu v prípade potreby môžme potom venovať. Treba mať na pamäti, že vykonávať BTT alebo dýchat do pľúc na hladine môže byť nebezpečné. Manipulácia s postihnutým počas prvých sekúnd môže byť sama o sebe rovnako efektívna ako BTT – tela sa dotýkame, postihnutý počuje rôzne zvuky, prípadne fúka vietor – to sú podnety, ktoré môžu pôsobiť rovnako účinne ako cielené BTT. Ak sa nám postihnutý počas tejto manipulácie nepreberie prirodzene, môžme pristúpiť k ďalším krokom. Keďže je už na bezpečnejšom stanovišti, bude sa nám s ním jednoduchšie pracovať:

- kontrola srdcovej činnosti

- kontrola dýchania

- kontrola očných pohybov

- zistenie úrovne vedomia

- prípadné RB (umelé dýchanie)

- aj kyslíkový prístroj môže byť poruke

Úvod

Komunita freediverov vyvinula za uplynulých 10 rokov mnoho procedúr, ktoré prispievajú k vyššej bezpečnosti freedivingu. Boli vypracované techniky a postupy pri BO nehodách, ktoré sa stávajú kvôli predĺženým zádržiam dychu a následnej hypoxii (nedostatok kyslíka v tkanivách). Názory vo svete ohľadom aplikácie týchto techník sa však rôznia: jedni hovoria „rýchlo dýchnite do pľúc (RB)“, iní zas „dýchať do pľúc nie je možné kvôli pretrvávajúcemu laryngospazmu“.

Vyučujú sa rôzne záchranné techniky. Je len jeden správny spôsob? Poznáme definitívnu odpoveď na BO? Nikto to nemôže s istotou tvrdiť. Môžme však povedať, že aj keď sú techniky rôzne, ich účinok je viac-menej rovnaký.

V tomto texte sú položené dve základné otázky venované zaobchádzaniu s freediverom postihnutým BO:

1. Nakoľko účinný je laryngospazmus pri zabraňovaní vstupu vody do pľúc postihnutého?

2. Aký je najúčinnejší spôsob preberania postihnutého?

Budem vedieť vyvodiť závery v tomto texte? Pravdepodobne nie.

Veda a praktické skúsenosti stále prinášajú nové informácie. Každý človek je iný, aj keď fungujeme v podstate rovnako. Sú tu však aj odchýlky, ktoré závisia od genetiky a zdravotného stavu (aj fyzického, aj psychického). Teda jeden konkrétny prístup nemusí byť najlepším možným v každej situácii a pre každého. Budem sa preto snažiť popísať čo najvšeobecnejší prístup.

Pojmy

Hypoxia – keď zadržíme dych, obmedzí sa množstvo kyslíka v pľúcach, krvi a tkanivách.

V určitom momente sa hypoxia prejaví niektorým s príznakov:

LMC (loss of motor control = strata motorickej kontroly, SAMBA), strata schopnosti súvislého myslenia, zraku, pamäte, strata farebného videnia. Potom prichádza strata vedomia. Nezačíname umierať, je to len posledná fáza zo série obranných reakcií, vďaka ktorým si telo udržuje potrebný kyslík.

Bezvedomie, alebo blackout (BO) – pretrvávajúci nedostatok kyslíka v mozgu spôsobí bezvedomie pri parciálnom tlaku kyslíka v krvi v hodnotách 5 – 30 mmHg (u „nepotápačov“ pravdepodobne pri vyšších hodnotách). Je potrebné si vyjasniť, že ak o bezvedomí hovoria lekári, býva to zväčša bezvedomie pri anestézii. Vedomie je určené aktivitou mozgu, no nedelí sa na „vypnuté“ a „zapnuté“. Bývajú charakterizované stupne vedomia (tzv. Glasgowská škála, v ktorej sú popísané úrovne 3 – 15). Blackout u freediverov je odlišný od klinického pojmu „bezveomie“, medzi týmto a klinickým sú preukázateľné rozdiely. Situácia blackoutu u freediverov sa líši od tej, ak sa osoba „nefreediver“ topí a bojujeme o jej život, alebo ak osoba v bezvedomí spadne do vody.

Laryngospazmus (LS) – dochádza k nemu, keď freediver zadržuje dych tak dlho, až nastane hypoxia a upadne do blackoutu, uzavrú sa dýchacie cesty. LS je reflexný obranný mechanizmus, ktorý zabraňuje utopeniu. Nastáva vo chvíli, keď akákoľvek tekutina vojde do hrdla.

Nie je úplne jasné, či ide o jednoduchý laryngospazmus, ktorý zahŕňa iba hrtan (pozorované v klinických situáciách, pri chirurgických zákrokoch a niektorých ochoreniach), alebo ide o uzavretie hrdla, v kombinácii: hrtan, hlasivky a/alebo epiglotis. Apnea a schladenie tváre môže tiež privodiť zúženie priedušiek. Uznávaný vedec Christopher W. Deuker konštatuje: „U človeka ktorý stratí vedomie vo vode nenastúpia obranné hrdelné reflexy“ a „u potápača, ktorý zadržiava dych a upadne do bezvedomia sa nerozvinie laryngospazmus“.

My freediveri však zo skúsenosti vieme, že niečo sa uzavrie – ako inak by sa dali vysvetliť stovky pozorvaných suchých pľúc po BO v hĺbkach? V texte budem na označenie tohto fenoménu používať pojem freediverský laryngospazmus (FLS).

V mnohých prípadoch sa zdá, že sa uzatvára mäkké podnebie (soft palate), čomu nasvedčujú hlboké BO bez náznaku vody v hrdle. Samozrejme sa mäkké podnebie nemôže uzavrieť, ak hlava padne dozadu. V tomto prípade sa telo môže spoľahnúť len na FLS, aby zabránilo vstupu vody do pľúc („buddy“ kontroluje polohu hlavy).

Utopenie – riziko utopenia nastáva, ak sa čo i len malé množstvo vody dostane do pľúc (pár decilitrov). Voda v pľúcach zabraňuje príjmu kyslíka (výmene plynov). Ak hypoxia pretrváva, do tela sa nedostáva kyslík a hrozí poškodenie mozgu, či smrť. To sa môže stať aj hodiny po opustení vody – tzv. „sekundárne utopenie“, keď voda v pľúcach spôsobí pľúcny edém. Ten súvisí s poškodením alveol, alebo iných častí pľúc. Ak sa postihnutý nadýchne pod vodou (keď sa dostane z freediverskeého blackoutu s FLS do stavu plného bezvedomia, kedy sa FLS uvoľní) pľúca sa naplnia vodou. Kým sa hrtan uvoľní (sval povolí v dôsledku hypoxie), saturácia môže dosiahnuť úroveň 30%. Oživenie osoby, ktorá má vodu v pľúcach, je veľmi náročné, obzvlášť ak nemáme k dispozícii kyslíkový prístroj a nemocnica je ďaleko.

Túto tému nejdem ďalej rozvádzať, vraciam sa teda k pojmu laryngospazmus. Ako dlho trvá laryngospazmus/FLS? LS nie je nič iné, ako špecifický mód na prežitie, v situácii keď sa do hrdla dostane voda. Neexistujú relevantné údaje o dĺžke trvania LS/FLS. Odhady lekárov a vedcov hovoria, že laryngospazmus môže trvať vo všeobecnosti až 2 minúty. Existujú prípady, kedy LS trval až do pol hodiny a osoba prežila bez poškodenia mozgu vďaka podchladeniu, spomaleniu telesných funkcií a spomaleniu metabolizmu (určite zapojená aj „dive response“).

Freediveri boli svedkami situácii, kedy FLS trval aj po prebratí z hlbokého blackoutu (až minútu). Existujú samozrejme prípady, kedy laryngospazmus naopak trval menej ako 2 minúty.

Podstatná otázka pre freediverov: Koľko času máme na to, aby sme postihnutého dostali do bezpečia?

Časový rámec záchranných operácií: Tvrdiť, že FLS nemôže zlyhať a že trvá dve minúty by bolo nesprávne a nezodpovedné. Dopravenie freedivera postihnutého BO na hladinu má byť čo najrýchlejšie. Tiež chcem podotknúť, že je dôležité, aby prebehlo čo najpokojnejšie (nie je zainteresovaná iba fyzická, ale aj psychická rovina), spôsob, akým sa s postihnutým zaobchádza vplýva na to, ako dlho pretrváva FLS (bližšie rozobraté v texte neskôr). V najhoršom prípade sa obeť BO stratí z dohľadu, začne sa ponárať ku dnu (mimo nášho dosahu) – záchranná akcia by sa mala uskutočniť za 60 až 120 sekúnd.

Oplatí sa venovať pár sekúnd naviac dôkladnej príprave. Je dôležité poukázať na to, že v prípade hlbokého BO je prioritou rýchly presun postihnutého na hladinu, nie úhľadnosť tohto úkonu. Nikdy nevieme, kedy nastane plné bezvedomie a uvoľnenie FLS. Môže sa to stať kedykoľvek.

Máme kontrolovať polohu hlavy a uzavretie dýchacích ciest, kým vyberáme postihnutého z vody? Áno, ak je to možné, mali by sme kontrolovať polohu hlavy, aby sme zabránili jej záklonu a následnému otvoreniu úst, mäkkého podnebia a natečeniu vody do úst, dutín a krku. Túto vodu môže telo cítiť a predĺžiť FLS, no neskôr sa voda môže dostať do pľúc a zvýšiť riziko „sekundárneho utopenia“. Znovu zdôrazňujem, že je dôležité rýchle vynorenie.

Plávajúce bábätká majú laryngospazmus a uzavretie mäkkého podnebia zvyčajne veľmi účinné ak sa voda dostane do krku. U detí do 6 mesiacov sa spúšťa apnea reflex v chvíli, keď sa voda dotkne tváre. V súťažnom freedivngu bolo mnoho prípadov potápačov s BO (až 25 metrov), ktorí doplávali na povrch a po niekoľkých sekundách, v extrémnych prípadoch aj po dlhšej dobe, začali dýchať. Stačilo pár zakašľaní a prečistení hrdla a FLS tu vystupoval ako „zámerný“.

Spomeniem pár prípadov vynorenia sa po dlhom BO, na ktoré si spomínam: Hubert Meier 10 m, Ibiza, 2002; Wolle Neugebauer 18 m, Dahab, 2005; Alex Molchanov 20 m, Dahab, 2005; Natalia Molchanova 15 m, Dahab, 2006; Klara Hanssen 22 m, Lysekil, 2006; Anabel Briseno Hurghada, 2006; Enzo Maiorca 25 m, 1970; Panos Lianos 24 m, Grécko, 2003/04; Tom Lightfoot 22 m, Kanada, 2003; Mandy Rae Cruikshank 15 m, Kanada, 2003.

Predpokladám, že obdobných prípadov bolo omnoho viac, no spomínam len také, ktoré som videl a o ktorých som počul. „Najhlbšie som videl človeka upadnúť do BO v 25tich metroch. Prebral sa do 15 sekúnd, keď sa dostal na hladinu,“ hovorí Kirk Krack, freedivngový tréner.

Voda sa síce môže dostať do pľúc na začiatku BO, no hlavný problém je v skutočnosti úplne inde: ako zastaviť FSL, aby osoba začala na hladine znovu dýchať?

Freediving je iný

V odborných článkoch sa uvádza, že u väčšiny obetí sa uvoľní laryngospazmus pri upadnutí do bezvedomia (alebo nejaký čas po ňom). „U väčšiny obetí sa laryngospazmus uvoľní chvíľu po upadnutí do bezvedomia a voda naplní pľúca. To vedie k utopeniu,“ Christopher Deuker (lekár) V texte som už spomenul situácie, kedy sa tak nestalo.

Uviedol som, že aj bezvedomie, aj laryngospazmus sú rozdielne v prípade pokročilých freediverov v hlbokom BO – keďže sme boli svedkami mnohých „suchých“ vynorení a nikdy sa nestalo, že by sa v hlbokom BO uvoľnil FLS pod hladinou. Niektorí uvoľnili vzduch, iní nie. Niektorí mali dýchacie cesty chránené, iní nie. Vyvodzovanie záverov zo situácií, kedy sa niekto topil, môže byť čiastočne, ale aj úplne nesprávne.

Topenie ako také je časté, ale je veľmi náročné ho študovať. Nikto nemá možnosť merať dĺžku LS a to, kedy presne nastupuje. Mnohé záznamy o LS pochádzajú z klinických situácií (chirurgia a pod.).

Tiež nie je isté, aký je presný mechanizmus uzavretia a ktoré časti zahŕňa: hlasivky, hrtan, epiglotis. Slovo hypoxia sa v týchto prípadoch používa lajdácky, vo väčšine prípadov nie sú spomenuté jednoznačné hodnoty.

Pokročilý freediving je jedinečný:

1. Freediveri pripravujú telo na fungovanie počas pretrvávajúcej hypoxie.

2. V niektorých prípadoch môže mať freediver nedostatok kyslíku v mozgu a ešte menej v tele, alebo naopak (keďže freediveri sa zaoberajú technikami na ovládanie: zúženia ciev, rozšírenia ciev, hodnoty PH, hladiny hemoglobínu atď.).

3. Freediveri používajú epiglottis počas zadržaného dychu.

4. Ak freediver upadá do BO, „zápasí“ menej, než ľudia, ktorí sa topia.

5. Freediveri sú zvyknutí odolávať dýchaciemu reflexu predĺženú dobu.

6. Ich „mammalian dive response“ je silnejší, než u bežných ľudí. Z tohto sa dá usúdiť, že vo všeobecnosti freediveri ušetria viac kyslíku pred blackoutom alebo aj počas neho (viac kyslíku putuje do mozgu).

Ďalšie informácie: vedci používajú mätúcu terminológiu – bezvedomie, semi-bezvedomie, blackout. Je medzi nimi rozdiel? Áno.

Bezvedomý, ale čiastočne vnímajúci

Aj keď sa používa slovo bezvedomie, pri blackoute je prítomná aj vedomá zložka: človek počuje, cíti, sníva (mozog nie je ako vypnutý počítač).

Protikladné účinky umelého dýchania

Dnes mnohí inštruktori a „safety“ freediveri používajú tzv. umelé dýchanie takmer hneď, ako sa postihnutý dostane na hladinu. Táto technika je súčasťou kardiuopulmonárnej resuscitácie. V literatúre sa odporúča použitie umelého dýchania v prípade pacientov, ktorí sú v bezvedomí a nedýchajú.

Často sa uvádza: „jemný tlak otvorí laryngospazmus“. No podľa horeuvedeného sa táto rada netýka freediverského BO – tu nevieme, či je dýchanie blokované laryngospazmom a aké hlboké je bezvedomie.

Argumentujem:

1. Každé umelé dýchanie vo vode je riskantné. Voda sa môže dostať do úst a hrdla a toto predĺži FLS.

2. Každé umelé dýchanie nesie v sebe riziko zatlačenia prípadnej vody z úst/nosa/dutín ďalej do pľúc.

3. Každé umelé dýchanie nesie v sebe riziko zatlačenia vzduchu do žalúdka a spustenie zvracania. Zvratky sa môžu dostať do pľúc a spôsobiť sekundárne utopenie.

4. Ak do vás niekto dýchne, môžete to pociťovať ako „útok“, tento pocit vyvolá stres a znovu predĺži FLS.

Laryngospazmus je evolučne vyvinutý biologický reflex, ktorý uzavrie priestor medzi pľúcami a prostredím keď je človek ponorený. Možno nie je citlivý na situácie, keď tlak na hrtan/hlasivky/epiglotis prichádza z vody, alebo z vdýchnutého vzduchu. Skôr sa zdá, že mechanizmus FLS sa vyvinul pre situácie, kedy kardiopulmonárna resuscitácia nie je možná.

Ako otvoriť/uvoľniť laryngospazmus

Myslím si, že laryngospazmus sa nedá otvoriť umelých dýchaním, ani tlakom vzduchu na epiglottis/na hlasivky/do hrtanu. Tieto malé svaly sú prisilné na to, aby sa dali prekonať. Chirurgovia často používajú rôzne látky v injekčnej forme na oblasť hrtana, ktoré povolia toto svalstvo.

Počas Nordic Deep competition 2006: Johan Adersson (biológ, ktorý sa špecializuje na potápanie ľudí/cicavcov), Mats Linér (špecialista na hyperbarické komory, anestéziológ a vedec) a Daniel Fjöjt (záchranár) vysvetlili, aké veľmi náročné je prekonať laryngospazmus (ktorý blokuje dýchacie cesty). Vzduch zvyčajne končí v žalúdku.

Skúsený freediver Wolle Neugebauer tiež skúmal tento problém a dospel k rovnakým záverom.

Tento silný obranný mechanizmus sa uvoľní v prípade, že:

1. sa mu minul kyslík

2. hypoxia (bezvedomie) je tak hlboká, že autonómny nervový systém prestane fungovať

3. nejaký silný vonkajší podnet signalizuje, že dýchanie je bezpečné

Nezabudnite: mozog v bezvedomí nie je ako vypnutý počítač, niektoré funkcie sú počas BO zachované, napr. hmatové a sluchové vnímanie. Keďže v BO sa tiež pozoruje snívanie, funkcie mozgu sú na určitom stupni aktívne. Tak, ako sa vieme prebrať zo sna, tak sa vie freediver prebrať z blackoutu. Ľudia v miernom bezvedomí počujú rovnako, ako počas spánku. Dokonca je veľa prípadov, kedy boli uspatí počas chirurgických zákrokov a tiež počuli. O pozornosť počas BO môžu bojovať veľmi živé sny, no tie sa dajú zvládnuť a je potrebné komunikovať s podvedomím mysle v bezvedomí.

Prečo teda umelé dýchanie niekedy funguje? Odpoveď je jednoduchá: pretože sa podobá technike BTT – dotyky a vzduch v okolí nosa/úst. Umelé dýchanie je ale drsnejší a menej dômyselný spôsob. BTT je technika vhodná v prvých štádiách BO.

BTT – blow tap talk (fúkni, ťukni, hovor)

1. vystavte tvár vzduchu – odstráňte všetko príslušenstvo z oblasti tváre (maska, štipec, okuliare)

2. stimulujte dýchanie silným fúkaním na tvár z malej vzdialenosti (nos, oči)

3. hovorte (ubezpečte postihnutého, že je v bezpečí, oslovujte ho menom, hovorte mu, kde je, a že môže pokojne začať dýchať)

4. dotýkajte sa ho, ťukajte po lícach, stlačte ruku, dokonca ho môžete pohladkať, či pobozkať, ide o to, aby sa cítil dostatočne bezpečne na to, aby sám uvoľnil FSL.

Rodičom detí ohrozených syndrómom náhleho úmrtia sa odporúča fúkať do tváre ak dieťatko prestane dýchať. Výsledok je okamžitý (ako v prípadoch freediverov pri blackoute) – postihnutý cíti vzduch okolo seba a začína dýchať.

Ako safety diveri nedokážeme uvoľniť FLS, ale môžeme stimulovať postihnutého tak, aby FLS uvoľnil sám. Ak je technika BTT vykonávaná dôsledne a opakovane, je efektívna. Ak nefunguje okamžite, nebude fungovať ani umelé dýchanie (FLS sa neuvoľní v dôsledku tlaku vzduchu, ale pôsobia aspekty, ktoré má umelé dýchanie spoločné s BTT).

Ak sa neobjaví dýchanie, je treba zvýšiť podnety BTT a viac komunikovať s postihnutým dotykom a rečou.

Ak BTT neúčinkuje?

Ak BTT nezaúčinkuje počas prvých 20-30 sekúnd po vynorení, je dobré zmeniť podnety (aj keď každý prípad je jedinečný).

Umelé dýchanie prináša pre postihnutého nové podnety. Správne umelé dýchanie Najskôr pomalé fúknutie s perami okolo nosa postihnutého a rukou na zavretých ústach a druhou pod krkom. Potom nasleduje úchop pod krkom, ktorý zakloní hlavu dozadu a týmto sa otvorí mäkké podnebie. To je dôležité. Fúkanie cez ústa je tiež účinné, ale keď sa vykonáva vo vode, nos je vhodnejší (ľahšie sa vyhneme vniknutiu vody). Dutiny pôsobia určitým odporom voči prúdu vzduchu, ten sa spomalí a zníži sa riziko jeho otočenia do žalúdka.

Ak cítite, že sa vám darí vdychovať vzduch, no postihnutý je stále v bezvedomí, ide o prípad pre kardiopulmonárnu resuscitáciu (tento text o nej nepojednáva).

Závery

1. Blackout (BO) pri freedivingu nie je tak hlboký/silný, aký sa spomína; v klinických štúdiách, alebo aký je pozorovaný pri utopení. Organizmus nie je úplne vypnutý a vníma podnety z okolia.

2. Laryngospazmus (LS) je obranný mechanizmus, ktorý ma zabrániť vode vo vniknutí do pľúc a následnému utopeniu. U freediverov bol pozorovaný dlhšie trvajúci LS, než popisujú klinické štúdie.

3. Najväčší problém pri BO v hĺbke (hlbokom BO), nie je riziko vniknutia vody do pľúc, ale obnovenie dýchania u freedivera na hladine.

4. Najlepší spôsob, ako uvoľniť laryngospazmus je počas prvých 20 sekúnd vykonávať BTT (blow - touch - talk), teda fúkať do tvare postihnutého, jemne, priateľsky a ubezpečujúco na neho hovoriť a rovnako tak sa ho dotýkať. Až po takýchto neúspešných 20 sekundách jemne fúknuť do pľúc (najlepšie cez nos).

Horeuvedené závery nie s podložené klinickými faktami, či laboratórnymi testami. Rovnako však ani protikladné názory o použití umelého dýchania z kardiopulmonárnej resuscitácie.

Idea okamžitého umelého dýchania je príťažlivá: je to činnosť pri ktorej si vy ako záchranca myslíte, že robíte niečo veľmi profesionálne. Stávate sa rozhodujúcou osobou. Znie to dobre: z angl. rescue breath (záchranné dýchanie) – teda zachraňuje. A vlastne sme to už „videli“ miliónkrát.

Na druhej strane BTT je pomalšia, jemnejšia technika. Hovoriť a dotýkať sa osoby v bezvedomí sa môže zdať hlúpe. Veď oni predsa nepočujú, necítia. Alebo áno?

Fúkanie do tváre vyzerá ešte hlúpejšie. Myslíte si, že vzduch sa dostane do pľúc ak budete iba fúkať?

Ďalšie odporúčania pre postup pri BO:

Odborník na apneu odporúča zvýšiť tlak na vnútorné orgány: kompresia hrudníka (Heimlichov manéver?). Tento postup nebol odskúšaný.

Iným kreatívnym odporúčaním je, že bezvedomie sa môže prerušiť bolestivým podnetom. Doktori v klinických situáciách používajú takéto podnety na zistenie hĺbky bezvedomia. Či tento prístup funguje aj u freediverov nevieme.

Jedno z najzaujímavejších tvrdení pochádza od švédskeho doktora – freedivera Svena Graumana. Keďže väčšina freediverov v BO sa nepreberie do 10 až 15 sekúnd, nech robíme čokoľvek, Grauman odporúča využiť tento čas na presun postihnutého do bezpečia. V praxi to znamená odtiahnuť telo na pevný podložku namiesto BTT. Možno čas ako taký a hýbanie s postihnutým je účinným BTT. Tela sa dotýkame, pôsobia rôzne zvuky a prípadne aj vietor – podnety, ktoré môžu fungovať rovnako dobre, ako BTT.

Ak sa osoba nepreberie prirodzeným spôsobom, teraz je už von z vody na pevnej zemi a môžeme pristúpiť k činnostiam, ktoré sú neuskutočniteľné, či príliš riskantné vo vode:

- kontrola srdcovej činnosti

- kontrola dýchania

- kontrola očných pohybov

- zistenie úrovne vedomia

- prípadné RB (umelé dýchanie)

- aj kyslíkový prístroj môže byť poruke

Autorom článku je švédsky freediver Sebastian Näslund, do našej reči mu pomohla „Ryža“. Vďaka patrí obom.

http://freediving.biz/education/laryngospasm.html

Diskutovať o tomto článku vo fóre. (4 príspevky)